Napriek tomu, že obec Jesenské je najmenšou obcou Levického okresu, môže sa pochváliť bohatou históriou i vzácnymi pamätihodnosťami. Okrem neskorobarokovej sochy sv. Jána Nepomuckého z roku 1783 tu stojí i neogotický Rímskokatolícky kostol sv. Václava, ako výsledok obetavosti predkov miestneho obyvateľstva, ktorí sa ako kolonisti v Šetétkúte (dobový názov obce Jesenské) usadili na základe zákonov v rámci I. pozemkovej reformy. Úlohou vnútornej kolonizácie bolo osídliť najmä pohraničné oblasti novovzniknutej republiky s redším osídlením, ale aj osídliť málo zaľudnené oblasti Podunajskej nížiny. Tak sa do Šetétkútu v roku 1922 dostali kolonisti zo severného Slovenska z obcí Veľký Bobrovec, Huty, Priechod, Trstené, Trubín, ale i neďalekých Úľan nad Žitavou. Štát sa všetkými možnými prostriedkami snažil podporiť kolónie a ich kultúrny, vzdelanostný a zdravotný rast, ako aj výstavbu kultúrnych domov, škôl, kostolov, a odstrániť izolovanosť od okolitého sveta.
Pretože jesenskí katolíci nemali vlastný kostol, boli nútení na sväté omše dochádzať do matkocirkvi v Beši, ktorej boli ako filiálka v cirkevných záležitostiach podriadení. Iniciátorom myšlienky výstavby vlastného kostola v Jesenskom bol cirkevný výbor na čele s cirkevným predsedom bešanským farárom Ctiborom Janovičom a miestnym svetským predsedom Jozefom Mašurom, starostom obce. S odobrením cirkevnej vrchnosti v Trnave v roku 1935 realizáciu stavby kostola zverili do rúk novozámockej firmy Jiránek a spol., ktorá vypracovala i projektovú dokumentáciu. Ešte pred samotnou výstavbou v roku 1934 si dali veriaci do budúceho kostola odliať zvon zasvätený Sedembolestnej Panne Márii a umiestnili ho do provizórnej drevenej zvonice. Zvon s priemerom 74 cm bol zhotovený vo zvonolejárskej dielni Bratov Fischerovcov v Trnave.
Nápis na zvone znie:
ZHOTOVIŤ DALI Z MILODAROV RIM. KAT. VERIACICH Z JESENSKÉHO
ZA ÚČINKOVANIA DP. CTIBORA JANOVIČA V R. 1934
MENÁ DARCOV
MAGDALÉNA A FRANT. GRÚŇ S ROD.
MARGITA A JOZEF GRÚŇ S ROD.
JOZEFÍNA A JOZEF GRÚŇ S ROD.
ŠTEFAN HAJDÚCH S ROD.
ANNA KAPITÁNOVÁ S ROD.
ŠTEFAN KAPITÁN S ROD.
JOZEF NEDOROLÍK S ROD.
PETER MAŠURA S ROD.
ZUZANA A MATEJ MATLON S ROD.
JÁN SIVÁK S ROD.
ZÁMORSKÝ PIETER S ROD.
LIALI BRATIA FISCHER V TRNAVE
„KEĎ VÁS BUDÍM VSTAŇTE, KEĎ VÁS VOLÁM POĎTE, KEĎ SA LÚČIM PLAČTE.“
Kostol začali stavať z milodarov miestnych veriacich a ich príbuzných v zahraničí, z darov krajanov, cirkevnej dane a podpory Krajinského úradu v Bratislave. Stavebné práce sa rozbehli nádejne a už na jeseň 1936 boli na kostole vytiahnuté múry a postavený krov, ale pre nepredvídateľné výdavky sa rozpočet neúmerne zvýšil, čo zapríčinilo vyčerpanie finančných prostriedkov a stagnáciu stavby na nasledujúce dva roky.
Vďaka štedrým dobrodincom sa ešte na jar 1938 podarilo osadiť päť vitrážových okien z dielne známeho majstra Jana Říhu z Brna. Napriek snahe a mnohým obetiam sa obyvateľom nepodarilo zabezpečiť taký obnos peňazí, aby stavbu kostola v roku 1938 mohli úplne dokončiť a zariadiť ho.
Sľubný vývoj Jesenského, ale i kostola narušila Viedenská arbitráž dňa 2. novembra 1938, ktorá ako následok mníchovskej dohody. V dôsledku týchto zmien musela väčšina obyvateľov Jesenského opustiť svoje domovy a vrátiť sa na Slovensko. Jesenské, opäť premenované na Setétkút, kategorizované ako malá obec, sa z územnosprávneho hľadiska stalo súčasťou Spojenej tekovsko-hontianskej župy. Zmeny nastali aj v územnosprávnom usporiadaní Apoštolskej administratúry v Trnave, pretože pripojené územia sa stali znovu súčasťou ostrihomského arcibiskupstva. Jesenské naďalej ostalo filiálkou farnosti v Beši na čele s farárom Árpádom Rakitom. Neposvätený kostol bez akéhokoľvek vnútorného a liturgického zariadenia sa snažili dokončiť noví obyvatelia Jesenského, ale bez väčších úspechov. Až v roku 1943 sa podarilo pre kostol z financií utŕžených z predaja dreva z obecného lesa zakúpiť malý hlavný oltár vyrobený zo zlatého onyxu z levickej dielne Dobročinného družstva tekovsko-hontianskej župy. Architektonické riešenie oltára navrhla známa levická rodáčka výtvarníčka Ica Tabyová.
V tom istom období bola zakúpená i šestica kostolných lavíc. Takto zariadený kostol spĺňal podmienku, aby mohol byť riadne konsekrovaný a odovzdaný do užívania veriacich. Chýbajúce konsekračné kríže na stenách kostola naznačujú, že kostol nebol konsekrovaný, ale len požehnaný. Z poverenia cirkevnej vrchnosti na sviatok Krista Kráľa dňa 31. októbra 1943 kostol požehnal apoštolský protonotár Koloman Jeszenszky, ostrihomský kanonik.
Už takmer na konci druhej svetovej vojny, počas prechodu frontu 27. marca 1945 boli vážne poškodené veža i strecha kostola. Po skončení vojny sa do obce vrátili obyvatelia, ktorí ju museli opustiť na jeseň 1938. Z vďačnosti za šťastný návrat horlivý farník Matej Matlon venoval kostolu oltár Panny Márie Lurdskej v hodnote 10 000 Kčs.
Postupne ku skromnému zariadeniu kostola pribudli sochy a obrazy svätých, harmónium, zástavy a lavice. Vyrezávané zastavenia krížovej cesty pochádzajú z dielne rezbára Jozefa Ostrovského. Po februárovom prevrate v roku 1948 sa cirkvi stali pre nový režim v Československu vnútorným nepriateľom štátu. Napriek tomu sa podarilo upraviť interiér kostola, dokonca ho nanovo omietnuť a natrieť vežu. Zmeny v spoločenskom systéme po novembri 1989 navrátili i slobodu vierovyznania. V roku 1993 na náklady obce Jesenské zrealizovala firma Brodek a spol. elektrifikáciu zvona v kostolnej veži.
Pretože v kostole nebola umiestnená žiadna podobizeň patróna, v roku 2010, zo zbierok veriaci zakúpili hodnotný nástenný obraz zobrazujúci sv. Václava. Obraz pochádzajúci z Čiech, bol dielom známeho maliara a dekoratéra pražských divadiel Aloisa Hanša.
Okrem samotnej histórie kostola je zaujímavý i výber jeho patrocínia, čiže zasvätenie konkrétnemu svätcovi. Pôvodný obyvatelia zamýšľali kostol zasvätiť sv. Jánovi Boscovi, ale už vyššie spomenutá zmena politickej situácie počas vojnových rokov znemožnili plánovanú posviacku uskutočniť.
Počas nedobrovoľnej neprítomnosti Jesenčanov v období druhej svetovej vojny, bol kostol v roku 1943 požehnaný a jeho patrónom sa stal Kristus Kráľ, ktorého sviatok sa slávil poslednú októbrovú nedeľu. Pôvodní obyvatelia sa po návrate v roku 1945 s týmto patrocíniom nevedeli stotožniť, a preto sa rozhodli ho neakceptovať a kostol zasvätiť „vlastnému“ patrónovi. Zmena patrocínia bola možná len s povolením Svätej Stolice v Ríme. Napriek tomu, že sa obdobné povolenie doposiaľ nepodarilo objaviť, pretože nebolo pravdepodobne nikdy vystavené, k zmene patrocínia došlo.
Z pre nás nepochopiteľných dôvodov sa veriaci nepriklonili k sv. Jánovi Boscovi, ale sa rozhodli pre sv. Václava. Je zaujímavé, že patrónom kostola sa stal český svätec, ktorého kult nebol na Slovensku rozšírený a nemal tu ani žiadnu tradíciu. Prvá písomná zmienka o kostole zasvätenom sv. Václavovi pochádza z roku 1948 a je uvedená v Schematizme Apoštolskej administratúry v Trnave, čo dokazuje, že bolo potvrdené cirkevnou vrchnosťou.
Od tej doby je rímskokatolícky kostol v Jesenskom jediným kostolom na Slovensku zasväteným sv. Václavovi.
Čerpané z publikácie "Z dejín Kostola sv. Václava v Jesenskom 1938 - 2013"
© PhDr. Ladislav Vincze